divadlo v médiách|tlač|Charlieho teta (2009)
Človek by si myslel, čo už sa tam dá vymyslieť. Ale dá! A ešte v akom veľkom štýle. V podaní Trakovičanov to bol zážitok, na aký sa tak rýchlo nezabúda. Prečítajte si celý článok, nájdete v ňom aj ich priame reakcie v rozhovore, ktorý sme s nimi spravili...
Na začiatok niečo krátko o deji. Doby nie až tak dávno minulé si vyžadovali, že mladý gentleman sa nemohol stretnúť s vyvolenou svojho srdca osamote. Tu sa to začalo.
Dvaja chudobní oxfordskí študenti z vyššej vrstvy majú už v srdci svoje vyvolené. Chcú ich pozvať na „rande“, ale nemajú garde dámu. Jednému zo má práve prísť na návštevu jeho veľmi, veľmi, veľmi bohatá „tetička“ z Brazílie. A to im prichádza vhod. Chcú ju využiť ako garde dámu. Pozvú svoje dámy ...ale beda! Príde telegram, že teta sa oneskorí o nejaký ten
deň - dva. A problém je na svete.
Pomôže však ich extravagantný kamarát, ktorého navlečú do ženských šiat. Vedia o tom len oni traja. Stretnutie sa koná a keďže očakávaná „tetička“ má veľa peňazí, chcú si ju získať (aj keď starú a škaredú), dvaja gentlemani v rokoch, ktorí tiež „smrdia grošom“. Jeden z nich je otcom jedného zo študentov - kamarátov a druhý má na starosti počestnosť oboch mladých dám, ktoré sú pozvané na stretnutie. Do toho všetkého príde pravá „tetička“, ktorá sa ale zatají... A komédia plná humorných scén je na svete. Všetko sa nakoniec vyrieši k spokojnosti všetkých.
Ale poďme k divadelníkom. Ochotnícke divadlo som vždy obdivovala preto, lebo bolo treba dať dokopy veľa rozdielnych ľudí, s rozdielnymi povolaniami. Ako sa to podarilo Trakovičanom?
Zaujal ma názov divadla. Ako vznikol?
Janka Kuklová:Názov vznikol na základe viacerých podnetov. Jedným z nich bol samozrejme názov našej obce – Trakovice, ktorý pochádza z názvu plachty, v ktorej sa v dávnych dobách nosila tráva. Plachta sa volala „trakovica“. Veľmi dôležitým momentom, ktorý ovplyvnil názov divadla sú traky. Obyčajné traky, ktoré držia nohavice. A túto symboliku sme využili a spojili s tým, že my ochotníci chceme držať ľudí v dobrej nálade a pri kultúre. Preto Divadlo na TrakOch.
Ako ste prišli na myšlienku založiť divadlo?
Zuzana Komarňanská (zakladateľka): Išli sme u nás v Trakoviciach okolo obchodu „plnéhoživota“ a v okne bola taká plátenná károvaná „kabela“. My sme ju uvideli a začali sme improvizovať ... „Ná tá Štefka zas nechala kabelu v obchode, to zas bude ostuda ...“ vznikol z toho celkom vtipný dialóg, z ktorého sa vyvíjali ďalšie dialógy, až sme sa rozhodli založiť divadlo.
Janka Kuklová: Najprv sme dali vyhlásiť v rozhlase, že sa zakladá ochotnícke divadlo a pozvali sme záujemcov do KD. Prišli mladší, starší i deti. Postupne sa vyprofilovala stála členská základňa, ktorú tvorí cca 25 členov rôznych vekových kategórií a povolaní. Nie sú to len herci, ale i technický a organizačný štáb. Funkcie sa niekedy i prelínajú. Niektoré herečky dočasne odišli na materskú dovolenku :O) a niektorí mladí herci zasa pribudli. A to nás veľmi teší. Snažíme sa divadelný kolektív stále dopĺňať :O) Väčšinou sú ľudia ostýchaví, hanbia sa. Keď však niekto medzi nás príde a zvykne si, len tak ľahko od nás neodíde.
Miloš Ščasnovič (navrhol scénu): Niektorí prišli do divadla pretože z hľadiska videli, že divadlo má perspektívu.
Daniel Bokor (predstaviteľ advokáta): V divadle sme celé rodiny. Viacerí členovia majú v divadle rodinných príslušníkov. Ja tu mám brata a sestru. Nových členov tiež agitujeme medzi blízkymi priateľmi a v rodine. Tých skôr presvedčíme.
Divadlo existuje od roku 2001. Možno teda povedať, že ste úspešní. Ste úspešní?
Zuzana Komarňanská: Tento rok oslávime 8 rokov. A či sme úspešní? To musia posúdiť iní. Ale snažíme sa, aby sme boli hlavne aktívni. Pripravujeme rôzne podujatia a aktivity, ktoré majú nejakú myšlienku a sú určené pre rôzne cieľové skupiny. Organizujeme napr. Deň detí a Mikuláša pre deti, oldies party – Noc Návratov pre všetky vekové kategórie, kabarety, chodíme každý rok na Vianoce koledovať po dedine... A boli sme už i na spoločných divadelných výletoch.
Kto vám vyberá repertoár?
Janka Kuklová: Repertoár vyberáme spoločne. Ku komédii Charlieho teta sme sa dostali cez Katku Rajnicovú, ktorá písala diplomovú prácu o divadle v Trakoviciach. V archívoch našla poznámku o tejto hre, ktorú vtedajší ochotníci hrali v roku 1943. Nám sa hra tak zapáčila, že sme začali zháňať scenár. Nebolo to jednoduché, ale podarilo sa nám nakoniec scenár zohnať v divadelnom archíve v Bratislave.
Stalo sa vám niekedy, že vám na predstavenie nik neprišiel?
Janka Kuklová: To sa nám nikdy nestalo. V jednej nemenovanej obci prišlo na naše prvé predstavenie málo ľudí. Ale nás to vôbec neodradilo. Bolo to hneď na začiatku a už sme tam viac nehrali. Možno sme urobili chybu, pretože ja osobne si myslím, že ľudí treba vychovávať ku kultúre a k divadlu.
Zuzka Komarňanská: Na druhej strane, máme už aj verných divákov - fanúšikov, ktorí pravidelne navštevujú naše akcie a dokonca nás chodia podporiť aj do okolitých obcí. V podstate máme už dosť širokú a stabilnú divácku základňu.
Daniel Bokor: Doma v Trakoviciach máme silnú divácku základňu. Ľudia nás veľmi dobre poznajú a na predstavenia radi prídu. Postupne si robíme meno aj v okolí. Napr. keď hráme v Hlohovci máme pocit, že o nás už vedia a poznajú nás. Hrali sme tam už niekoľko krát a posledné dva razy sme mali plné Empírové divadlo.
Ako je to so získavaním financií? Kostýmy, kulisy, doprava, to všetko niečo stojí...
Janka Kuklová: Na predstaveniach mávame väčšinou dobrovoľné vstupné, a to čo si vyzbierame, použijeme na nákup kulís, rekvizít, kostýmov, technické vybavenie a podobne. Veľa vecí si robíme svojpomocne. Výhodou je, že máme zručných kulisárov a veľa divadelníkov má šikovné ruky. Sú podujatia, ktoré si niekto objedná pre obec alebo mesto a v takom prípade sa vždy dohodneme na honorári. Peniažky použijeme rovnako, na ďalšírozvoj divadla. Avšak máme i charitatívne akcie, z ktorých výťažok je určený na pomoc iným.
A teraz priamo k Charlieho tete. Už vieme ako ste na ňu prišli a čo ďalej?
Janka Kuklová: Dialógy si tak trošku upravujeme pre seba a veľa vtipných situácií vzniká spontánne počas skúšania. Každý herec, navyše, dáva predstaveniu niečo zo seba, niečo vlastné. Diváci, ktorí videli Charlieho tetu viac krát nám povedali, že každé predstavenie bolo iné. A to sa im páči. Taká je Charlieho teta. Jednoducho neopakovateľná! :O)
Zuzana Komarňanská: K Charlieho tete sme si sami napísali i hudbu, lebo v pôvodnom scenári hudobné prvky neboli. Adam (Adam Gono predstaviteľ Charlieho – red.) s Katkou (Katka Rajnicová – red.) zložili hudbu a napísali texty piesní.
Ty hráš v tejto hre ženskú úlohu, si falošnou Charlieho tetou. Chcel by si byť ženou?
Jozef Bokor (smiech): Noooo, musím uznať, že máte pohodlnejšie oblečenie. Ale na druhej strane vám – ženám, veľmi nezávidím tie opätky a silonky. Každý chlap by si to mal vyskúšať. Určite by som nemenil.
Ako často sa stretávate a skúšate?
Daniel Bokor: Snažíme sa stretávať a nacvičovať vždy cez víkend. V piatok, v sobotu alebo v nedeľu. Podľa toho v akom štádiu sú prípravy určujeme intenzitu stretávania a počet skúšok. Niekedy je ťažké dať dokopy všetkých, predsa každý má aj iné povinnosti. Ale vždy si to vieme nejako zariadiť. A stretávame sa radi, vždy je kopec srandy.
Máte už aj nejaké profesionálne maniere? Alebo si robíte počas vystúpenia schválnosti?
Janka Kuklová: V predstavení Charlieho teta je jedna scéna, kde si oxfordskí študenti dodávajú odvahu konzumáciou whisky. Vo fľaši od whisky je vždy ľadový čaj. Avšak raz sme im tam potajomky naliali pravú whisky. Keď prišla očakávaná scéna, všetci sme mali natrčené hlavy ako to dopadne.
Adam Gono (predstaviteľ Charleyho Wykehama): A my sme si glgli a ... oou!
Ján Radošovský (predstaviteľ Jacka Chesneyho): A dali sme si riadny glg. (smiech) Vždy sme totiž na javisku poriadne smädní z tých svetiel a reflektorov. Keď som zacítil, že to nie je ľadový čaj, ale pravá whisky, oči mi vyliezli a povedal som mimo scenár: „tá whisky je dnes ale ostrá, to nám tu musel niekto špeciálne pripraviť!“
Jozef Bokor: Keď máme predstavenie dobre nacvičené a niekoľkokrát odohrané, radi medzi sebou aj vtipkujeme. Raz jednému hercovi vystrelili traky. Mojim pričinení podotýkam! Trošku silnejšie som mu ich potiahol. :O) Bola to náhoda a diváci sa veľmi dobre bavili a smiali. A my sme sa tiež skoro začali smiať. Takéto situácie sa snažíme ustáť, ale nie vždy to ide...občas sa aj my pousmejeme.
Lucia Drgoňová (predstaviteľka Kitty Verdunovej): Alebo raz spadlo okno a chalani to veľmi dobre zahrali a zaimprovizovali. A diváci sa bavili!
Jozefína Gerincová (predstaviteľka pravej tety): Niekedy sa nám podaria aj „brbty“. Mne sa tiež jeden skvelý podaril (veľký smiech). Pri scéne, kedy hľadám svojho synovca a vravím, že je mi to nepríjemné hľadať ho v cudzom obydlí, som namiesto v cudzom obydlí povedala v cudzom obilí.
Dostávate pozvania vystupovať aj v iných obciach, či mestách?
Janka Kuklová: Ale áno. Oslovujú nás i z okolia, aby sme prišli zahrať napr. Mikulášske predstavenia pre deti. A raz nás oslovila materská škôlka z Hlohovca, ktorá oslavovala výročie a my sme pre deti napísali rozprávku O deduškovi Večerníčkovi. Hrali sme tiež pre starších ľudí v susednej obci v októbri - mesiaci úcty k starším. Cez webovú stránku si nás teraz ľahko nájdu. Dostali sme tiež ponuku ísť hrať do Hamuliakova pri Bratislave i do Vráblov, čo nás veľmi prekvapilo a potešilo zároveň. Problém bol len s termínom. Inak nemáme problém. Sme univerzálni, vymyslíme a zorganizujeme čokoľvek. (smiech)
Na záver ešte jedna otázku. Neskúšali ste s vašim divadlo súťažiť?
Janka Kuklová: Zatiaľ sme neskúšali. ALE...! Teraz v apríli bude v Trnave Malá krajská scénická žatva, kde budeme vystupovať s Charlieho tetou. Súťaž bude cez víkend od 24. do 26. apríla v trnavskom divadle. Prihláška je poslaná, teraz budeme čakať na presný termín nášho vystúpenia.
Toľko z rozhovoru. Bol veľmi príjemný a hlavne plný smiechu a spontánnosti. Stretla som partiu prevažne mladých ľudí, ktorí divadlo robia preto, že ich baví. Nie pre peniaze. A je to poznať a cítiť. Hlavný predstaviteľ – študent druhého ročníka fakulty elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave, Jozef Bokor, odohral ženskú úlohu falošnej tety naozaj s takým nasadením, že by mu mohli závidieť aj niektorí profesionáli. Všetci boli výborní.Divadlo aj s 10 minútovou prestávkou trvalo 3 hodiny, ale zdalo sa mi tak krátke. Už sa nepamätám, kedy mi od smiechu tiekli slzy. Ako je málo treba k tomu, aby ste druhého človeka spravili šťastným.
Škoda len, že ľudí bolo pomenej. Ak vás odradilo len to, že je to divadlo „len zo susednej dediny“, tak to bol veľký omyl. Divadlo na TrakOch je totiž naozaj divadlo s veľkým „D“. Opýtajte sa tých, čo na predstavení boli. Všetci odchádzali spokojní a usmiati. Ak budete mať čas a priestor, choďte sa na nich pozrieť na Malú krajskú scénickú žatvu, ktorá bude v apríli v Trnave, kde budú najbližšie vystupovať. Máte 100% záruku výborného zážitku nielen na tie tri hodiny, ale ešte aj potom. Spomienka na nich vám vždy vyvolá úsmev na tvári.
A ja len verím, že sa s Divadlom na TrakOch opäť niekedy v budúcnosti stretneme. Prajeme im veľa úspechu.
Za rozhovor ďakuje Božena Soukupová
www.jaslovskebohunice.sk
Na začiatok niečo krátko o deji. Doby nie až tak dávno minulé si vyžadovali, že mladý gentleman sa nemohol stretnúť s vyvolenou svojho srdca osamote. Tu sa to začalo.
Dvaja chudobní oxfordskí študenti z vyššej vrstvy majú už v srdci svoje vyvolené. Chcú ich pozvať na „rande“, ale nemajú garde dámu. Jednému zo má práve prísť na návštevu jeho veľmi, veľmi, veľmi bohatá „tetička“ z Brazílie. A to im prichádza vhod. Chcú ju využiť ako garde dámu. Pozvú svoje dámy ...ale beda! Príde telegram, že teta sa oneskorí o nejaký ten
deň - dva. A problém je na svete.
Pomôže však ich extravagantný kamarát, ktorého navlečú do ženských šiat. Vedia o tom len oni traja. Stretnutie sa koná a keďže očakávaná „tetička“ má veľa peňazí, chcú si ju získať (aj keď starú a škaredú), dvaja gentlemani v rokoch, ktorí tiež „smrdia grošom“. Jeden z nich je otcom jedného zo študentov - kamarátov a druhý má na starosti počestnosť oboch mladých dám, ktoré sú pozvané na stretnutie. Do toho všetkého príde pravá „tetička“, ktorá sa ale zatají... A komédia plná humorných scén je na svete. Všetko sa nakoniec vyrieši k spokojnosti všetkých.
Ale poďme k divadelníkom. Ochotnícke divadlo som vždy obdivovala preto, lebo bolo treba dať dokopy veľa rozdielnych ľudí, s rozdielnymi povolaniami. Ako sa to podarilo Trakovičanom?
Zaujal ma názov divadla. Ako vznikol?
Janka Kuklová:Názov vznikol na základe viacerých podnetov. Jedným z nich bol samozrejme názov našej obce – Trakovice, ktorý pochádza z názvu plachty, v ktorej sa v dávnych dobách nosila tráva. Plachta sa volala „trakovica“. Veľmi dôležitým momentom, ktorý ovplyvnil názov divadla sú traky. Obyčajné traky, ktoré držia nohavice. A túto symboliku sme využili a spojili s tým, že my ochotníci chceme držať ľudí v dobrej nálade a pri kultúre. Preto Divadlo na TrakOch.
Ako ste prišli na myšlienku založiť divadlo?
Zuzana Komarňanská (zakladateľka): Išli sme u nás v Trakoviciach okolo obchodu „plnéhoživota“ a v okne bola taká plátenná károvaná „kabela“. My sme ju uvideli a začali sme improvizovať ... „Ná tá Štefka zas nechala kabelu v obchode, to zas bude ostuda ...“ vznikol z toho celkom vtipný dialóg, z ktorého sa vyvíjali ďalšie dialógy, až sme sa rozhodli založiť divadlo.
Janka Kuklová: Najprv sme dali vyhlásiť v rozhlase, že sa zakladá ochotnícke divadlo a pozvali sme záujemcov do KD. Prišli mladší, starší i deti. Postupne sa vyprofilovala stála členská základňa, ktorú tvorí cca 25 členov rôznych vekových kategórií a povolaní. Nie sú to len herci, ale i technický a organizačný štáb. Funkcie sa niekedy i prelínajú. Niektoré herečky dočasne odišli na materskú dovolenku :O) a niektorí mladí herci zasa pribudli. A to nás veľmi teší. Snažíme sa divadelný kolektív stále dopĺňať :O) Väčšinou sú ľudia ostýchaví, hanbia sa. Keď však niekto medzi nás príde a zvykne si, len tak ľahko od nás neodíde.
Miloš Ščasnovič (navrhol scénu): Niektorí prišli do divadla pretože z hľadiska videli, že divadlo má perspektívu.
Daniel Bokor (predstaviteľ advokáta): V divadle sme celé rodiny. Viacerí členovia majú v divadle rodinných príslušníkov. Ja tu mám brata a sestru. Nových členov tiež agitujeme medzi blízkymi priateľmi a v rodine. Tých skôr presvedčíme.
Divadlo existuje od roku 2001. Možno teda povedať, že ste úspešní. Ste úspešní?
Zuzana Komarňanská: Tento rok oslávime 8 rokov. A či sme úspešní? To musia posúdiť iní. Ale snažíme sa, aby sme boli hlavne aktívni. Pripravujeme rôzne podujatia a aktivity, ktoré majú nejakú myšlienku a sú určené pre rôzne cieľové skupiny. Organizujeme napr. Deň detí a Mikuláša pre deti, oldies party – Noc Návratov pre všetky vekové kategórie, kabarety, chodíme každý rok na Vianoce koledovať po dedine... A boli sme už i na spoločných divadelných výletoch.
Kto vám vyberá repertoár?
Janka Kuklová: Repertoár vyberáme spoločne. Ku komédii Charlieho teta sme sa dostali cez Katku Rajnicovú, ktorá písala diplomovú prácu o divadle v Trakoviciach. V archívoch našla poznámku o tejto hre, ktorú vtedajší ochotníci hrali v roku 1943. Nám sa hra tak zapáčila, že sme začali zháňať scenár. Nebolo to jednoduché, ale podarilo sa nám nakoniec scenár zohnať v divadelnom archíve v Bratislave.
Stalo sa vám niekedy, že vám na predstavenie nik neprišiel?
Janka Kuklová: To sa nám nikdy nestalo. V jednej nemenovanej obci prišlo na naše prvé predstavenie málo ľudí. Ale nás to vôbec neodradilo. Bolo to hneď na začiatku a už sme tam viac nehrali. Možno sme urobili chybu, pretože ja osobne si myslím, že ľudí treba vychovávať ku kultúre a k divadlu.
Zuzka Komarňanská: Na druhej strane, máme už aj verných divákov - fanúšikov, ktorí pravidelne navštevujú naše akcie a dokonca nás chodia podporiť aj do okolitých obcí. V podstate máme už dosť širokú a stabilnú divácku základňu.
Daniel Bokor: Doma v Trakoviciach máme silnú divácku základňu. Ľudia nás veľmi dobre poznajú a na predstavenia radi prídu. Postupne si robíme meno aj v okolí. Napr. keď hráme v Hlohovci máme pocit, že o nás už vedia a poznajú nás. Hrali sme tam už niekoľko krát a posledné dva razy sme mali plné Empírové divadlo.
Ako je to so získavaním financií? Kostýmy, kulisy, doprava, to všetko niečo stojí...
Janka Kuklová: Na predstaveniach mávame väčšinou dobrovoľné vstupné, a to čo si vyzbierame, použijeme na nákup kulís, rekvizít, kostýmov, technické vybavenie a podobne. Veľa vecí si robíme svojpomocne. Výhodou je, že máme zručných kulisárov a veľa divadelníkov má šikovné ruky. Sú podujatia, ktoré si niekto objedná pre obec alebo mesto a v takom prípade sa vždy dohodneme na honorári. Peniažky použijeme rovnako, na ďalšírozvoj divadla. Avšak máme i charitatívne akcie, z ktorých výťažok je určený na pomoc iným.
A teraz priamo k Charlieho tete. Už vieme ako ste na ňu prišli a čo ďalej?
Janka Kuklová: Dialógy si tak trošku upravujeme pre seba a veľa vtipných situácií vzniká spontánne počas skúšania. Každý herec, navyše, dáva predstaveniu niečo zo seba, niečo vlastné. Diváci, ktorí videli Charlieho tetu viac krát nám povedali, že každé predstavenie bolo iné. A to sa im páči. Taká je Charlieho teta. Jednoducho neopakovateľná! :O)
Zuzana Komarňanská: K Charlieho tete sme si sami napísali i hudbu, lebo v pôvodnom scenári hudobné prvky neboli. Adam (Adam Gono predstaviteľ Charlieho – red.) s Katkou (Katka Rajnicová – red.) zložili hudbu a napísali texty piesní.
Ty hráš v tejto hre ženskú úlohu, si falošnou Charlieho tetou. Chcel by si byť ženou?
Jozef Bokor (smiech): Noooo, musím uznať, že máte pohodlnejšie oblečenie. Ale na druhej strane vám – ženám, veľmi nezávidím tie opätky a silonky. Každý chlap by si to mal vyskúšať. Určite by som nemenil.
Ako často sa stretávate a skúšate?
Daniel Bokor: Snažíme sa stretávať a nacvičovať vždy cez víkend. V piatok, v sobotu alebo v nedeľu. Podľa toho v akom štádiu sú prípravy určujeme intenzitu stretávania a počet skúšok. Niekedy je ťažké dať dokopy všetkých, predsa každý má aj iné povinnosti. Ale vždy si to vieme nejako zariadiť. A stretávame sa radi, vždy je kopec srandy.
Máte už aj nejaké profesionálne maniere? Alebo si robíte počas vystúpenia schválnosti?
Janka Kuklová: V predstavení Charlieho teta je jedna scéna, kde si oxfordskí študenti dodávajú odvahu konzumáciou whisky. Vo fľaši od whisky je vždy ľadový čaj. Avšak raz sme im tam potajomky naliali pravú whisky. Keď prišla očakávaná scéna, všetci sme mali natrčené hlavy ako to dopadne.
Adam Gono (predstaviteľ Charleyho Wykehama): A my sme si glgli a ... oou!
Ján Radošovský (predstaviteľ Jacka Chesneyho): A dali sme si riadny glg. (smiech) Vždy sme totiž na javisku poriadne smädní z tých svetiel a reflektorov. Keď som zacítil, že to nie je ľadový čaj, ale pravá whisky, oči mi vyliezli a povedal som mimo scenár: „tá whisky je dnes ale ostrá, to nám tu musel niekto špeciálne pripraviť!“
Jozef Bokor: Keď máme predstavenie dobre nacvičené a niekoľkokrát odohrané, radi medzi sebou aj vtipkujeme. Raz jednému hercovi vystrelili traky. Mojim pričinení podotýkam! Trošku silnejšie som mu ich potiahol. :O) Bola to náhoda a diváci sa veľmi dobre bavili a smiali. A my sme sa tiež skoro začali smiať. Takéto situácie sa snažíme ustáť, ale nie vždy to ide...občas sa aj my pousmejeme.
Lucia Drgoňová (predstaviteľka Kitty Verdunovej): Alebo raz spadlo okno a chalani to veľmi dobre zahrali a zaimprovizovali. A diváci sa bavili!
Jozefína Gerincová (predstaviteľka pravej tety): Niekedy sa nám podaria aj „brbty“. Mne sa tiež jeden skvelý podaril (veľký smiech). Pri scéne, kedy hľadám svojho synovca a vravím, že je mi to nepríjemné hľadať ho v cudzom obydlí, som namiesto v cudzom obydlí povedala v cudzom obilí.
Dostávate pozvania vystupovať aj v iných obciach, či mestách?
Janka Kuklová: Ale áno. Oslovujú nás i z okolia, aby sme prišli zahrať napr. Mikulášske predstavenia pre deti. A raz nás oslovila materská škôlka z Hlohovca, ktorá oslavovala výročie a my sme pre deti napísali rozprávku O deduškovi Večerníčkovi. Hrali sme tiež pre starších ľudí v susednej obci v októbri - mesiaci úcty k starším. Cez webovú stránku si nás teraz ľahko nájdu. Dostali sme tiež ponuku ísť hrať do Hamuliakova pri Bratislave i do Vráblov, čo nás veľmi prekvapilo a potešilo zároveň. Problém bol len s termínom. Inak nemáme problém. Sme univerzálni, vymyslíme a zorganizujeme čokoľvek. (smiech)
Na záver ešte jedna otázku. Neskúšali ste s vašim divadlo súťažiť?
Janka Kuklová: Zatiaľ sme neskúšali. ALE...! Teraz v apríli bude v Trnave Malá krajská scénická žatva, kde budeme vystupovať s Charlieho tetou. Súťaž bude cez víkend od 24. do 26. apríla v trnavskom divadle. Prihláška je poslaná, teraz budeme čakať na presný termín nášho vystúpenia.
Toľko z rozhovoru. Bol veľmi príjemný a hlavne plný smiechu a spontánnosti. Stretla som partiu prevažne mladých ľudí, ktorí divadlo robia preto, že ich baví. Nie pre peniaze. A je to poznať a cítiť. Hlavný predstaviteľ – študent druhého ročníka fakulty elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave, Jozef Bokor, odohral ženskú úlohu falošnej tety naozaj s takým nasadením, že by mu mohli závidieť aj niektorí profesionáli. Všetci boli výborní.Divadlo aj s 10 minútovou prestávkou trvalo 3 hodiny, ale zdalo sa mi tak krátke. Už sa nepamätám, kedy mi od smiechu tiekli slzy. Ako je málo treba k tomu, aby ste druhého človeka spravili šťastným.
Škoda len, že ľudí bolo pomenej. Ak vás odradilo len to, že je to divadlo „len zo susednej dediny“, tak to bol veľký omyl. Divadlo na TrakOch je totiž naozaj divadlo s veľkým „D“. Opýtajte sa tých, čo na predstavení boli. Všetci odchádzali spokojní a usmiati. Ak budete mať čas a priestor, choďte sa na nich pozrieť na Malú krajskú scénickú žatvu, ktorá bude v apríli v Trnave, kde budú najbližšie vystupovať. Máte 100% záruku výborného zážitku nielen na tie tri hodiny, ale ešte aj potom. Spomienka na nich vám vždy vyvolá úsmev na tvári.
A ja len verím, že sa s Divadlom na TrakOch opäť niekedy v budúcnosti stretneme. Prajeme im veľa úspechu.
Za rozhovor ďakuje Božena Soukupová
www.jaslovskebohunice.sk
