divadlo v médiách|tlač|Ako sa žije Na TrakOch (2009)
Krátka otázka a ešte kratšia odpoveď: veľmi veselo. Reč bude o ochotníckom divadle z malej dedinky v okrese Trnava, z Trakovíc. Tento rok oslávili svoje siedme narodeniny.
Dostala som sa k nim celkom náhodou. Ponúkli sa spraviť predstavenie v našej dedine. Pravdupovediac v súčasnej dobe je veľmi málo počuť o tejto forme kultúry na dedinách. Akosi doba nepraje tomuto žánru. Zahlcujú nás pracovné povinnosti a voľný čas na dedinách sa väčšinou točí okolo futbalu. A tak som bola zvedavá, zobudili sa staré spomienky na časy ochotníčenia.
Predstavili sa nám celovečernou komédiou Brandona Thomasa Charlieho teta. Hra, ktorá baví vo svete priaznivcov divadla 100 rokov. U nás sme ju mohli vidieť v televízii so skvelým Jozefom Krónerom. Človek by si myslel, čo sa už tam dá vymyslieť. Ale dá! A ešte v ako veľkom štýle.
V podaní Trakovičanov to bol zážitok, na aký sa nezabúda. V pôvodnej hre hudba nebola. Členovia divadla si sa k hre zložili hudbu aj napísali text. Tri hodiny ubehli ako voda.
Divákom tiekli slzy od smiechu a za seba môžem povedať, že určite za posledné dva roky, som sa v televízii tak nezasmiala na žiadnom zábavnom programe, či komédii.
Ochotnícke divadlo Na TrakOch dalo dokopy partiu prevažne mladých ľudí, ktorí divadlo robia preto, že ich baví. Nie pre peniaze. A je to poznať a cítiť.
Hlavný predstaviteľ – študent elektrotechnickej fakulty v Bratislave, odohral ženskú úlohu falošnej tety s takým nasadením, že by mu mohli závidieť aj niektorí profesionáli. Všetci boli výborní.
Z rozhovoru s nimi som sa dozvedela aj iné zaujímavé veci. Napríklad to, ako divadlo funguje. Jedna z jeho zakladateliek, Zuzana Komarňanská povedala, že platí jedno zásadné a niekedy aj kruté pravidlo: "Vymyslel si si ? Tak si to aj zrealizuj!"
A platilo to od námetov na hry až po ručné maľovanie živých stromčekov na bielo. Sú otvorení každému nápadu, ale jeho realizáciu musí prevziať autor do svojich rúk. Ostatní mu samozrejme pomôžu, ale tiež to za neho nespravia. Všetko je na tom založené a tým je zaručená aj súdržnosť divadla.
Po siedmych rokoch idú prvýkrát skúsiť šťastie a porovnať svoje umenie na Malú krajskú scénickú žatvu, ktorá bude v apríli v Trnave.
A ešte niečo na nich prezradím, čo je v súčasnosti skorej vzácnosťou ako pravidlom. Niektoré akcie robia len za charitatívnym účelom, či na obnovu detského ihriska v ich dedine.
Ako je málo treba k tomu, aby ste druhého človeka spravili šťastným.
Božena Soukupová
iŽurnál
Dostala som sa k nim celkom náhodou. Ponúkli sa spraviť predstavenie v našej dedine. Pravdupovediac v súčasnej dobe je veľmi málo počuť o tejto forme kultúry na dedinách. Akosi doba nepraje tomuto žánru. Zahlcujú nás pracovné povinnosti a voľný čas na dedinách sa väčšinou točí okolo futbalu. A tak som bola zvedavá, zobudili sa staré spomienky na časy ochotníčenia.
Predstavili sa nám celovečernou komédiou Brandona Thomasa Charlieho teta. Hra, ktorá baví vo svete priaznivcov divadla 100 rokov. U nás sme ju mohli vidieť v televízii so skvelým Jozefom Krónerom. Človek by si myslel, čo sa už tam dá vymyslieť. Ale dá! A ešte v ako veľkom štýle.
V podaní Trakovičanov to bol zážitok, na aký sa nezabúda. V pôvodnej hre hudba nebola. Členovia divadla si sa k hre zložili hudbu aj napísali text. Tri hodiny ubehli ako voda.
Divákom tiekli slzy od smiechu a za seba môžem povedať, že určite za posledné dva roky, som sa v televízii tak nezasmiala na žiadnom zábavnom programe, či komédii.
Ochotnícke divadlo Na TrakOch dalo dokopy partiu prevažne mladých ľudí, ktorí divadlo robia preto, že ich baví. Nie pre peniaze. A je to poznať a cítiť.
Hlavný predstaviteľ – študent elektrotechnickej fakulty v Bratislave, odohral ženskú úlohu falošnej tety s takým nasadením, že by mu mohli závidieť aj niektorí profesionáli. Všetci boli výborní.
Z rozhovoru s nimi som sa dozvedela aj iné zaujímavé veci. Napríklad to, ako divadlo funguje. Jedna z jeho zakladateliek, Zuzana Komarňanská povedala, že platí jedno zásadné a niekedy aj kruté pravidlo: "Vymyslel si si ? Tak si to aj zrealizuj!"
A platilo to od námetov na hry až po ručné maľovanie živých stromčekov na bielo. Sú otvorení každému nápadu, ale jeho realizáciu musí prevziať autor do svojich rúk. Ostatní mu samozrejme pomôžu, ale tiež to za neho nespravia. Všetko je na tom založené a tým je zaručená aj súdržnosť divadla.
Po siedmych rokoch idú prvýkrát skúsiť šťastie a porovnať svoje umenie na Malú krajskú scénickú žatvu, ktorá bude v apríli v Trnave.
A ešte niečo na nich prezradím, čo je v súčasnosti skorej vzácnosťou ako pravidlom. Niektoré akcie robia len za charitatívnym účelom, či na obnovu detského ihriska v ich dedine.
Ako je málo treba k tomu, aby ste druhého človeka spravili šťastným.
Božena Soukupová
iŽurnál
